Maroš Baran: Fashion performance DISGRACE

MAros Baran: Disgrace

V piatok večer 19. apríla v divadle elledanse sme zhliadli impresívnu, intenzívnu a extravagantnú fashion “performance” v podaní autora Maroša Barana. 10-minútová show bola plná Marošových emócií, zážitkov a životných postrehov. Tie vyjadril v kolekcii kabátov a odprezentoval netradičným spôsobom: predstavenie bolo kombináciou módnej prehliadky, video projekcie, divadelného predstavenia a nechýbala ani krv. Performance prinieslo autorov pohľad na problematiku viny ako takej. Od Maroša sme chceli vedieť všetky detaily.

Maroš, povedz pár viet o sebe.

Som študentom VŠVU – grafika + odevný dizajn. Mám za sebou niekoľko samostatných výstav (PO, KE, BA) a som iniciátorom projektu  TO BY SOM AJ JA SPRAVIL… A LEPŠIE  – spolupráca VŠVU a divadla elledanse. Absolvoval som zahraničnú stáž v Holandsku, odkiaľ sa moja práca vďaka Slovak Fashion Councilu dostala do showroomu na London Fashion Week. Mojím najnovším projektom je fashion performance „Nevďačnosť“. O mesiac chystám s kolegami z VŠVU a s divadlom elledanse  tretí ročník TO BY SOM AJ JA SPRAVIL… A LEPŠIE! Už takmer rok aktívne blogujem na Pravda.sk, SME.sk a na svojom osobnom blogu – píšem o výstavách, eventoch a móde.

A teraz pár viet o tvojom projekte „Disgrace“.

V septembri 2012 som vycestoval do Holandska na HKU študovať odevný dizajn. Úloha, ktorú som tam dostal spočívala vo vytvorení kolekcie spätej s osobou, ktorú som si náhodne vytiahol z klobúka. Pamätám si, ako som spolužiačke závidel, že si vytiahla Ai Wei Weia… meno na mojom papieriku – „J.M.Coetzee“ mi nič nehovorilo…

„Disgrace“ nie je len tvoja nová kolekcia, je to niečo viac, čo je ešte súčasťou kolekcie? Aký má koncept tento tvoj projekt?

Disgrace 2013 je v prvom rade koncept, myšlienka a moja sebecká reflexia o problematike mechanizmu viny. Odevy, video a zvuk je materiálnym zhmotnením, ktoré (dúfam), že v sebe nesie vec, ktorú som tým chcel dať najavo.

Ako súvisí s Holandskom?

Zrodila sa tam. Na mojej zahraničnej stáži na HKU. Ako postupná asociácia rôznych elementov z profesionálneho života ovplyvneného (ako vždy) mojím životom a súkromím.

Myslel si pri vytváraní kolekcie aj na jej možnú propagáciu? Vieme, že sa volá „Disgrace“. Čo si ešte vytvoril pre túto kolekciu? Akú značku (brand) si jej vytvoril?

Propagáciu? No… myšlienka na prezentáciu formou fashion performance prišla zo dňa na deň… Na začiatku bola vidina, ktorú som mal pri zhotovovaní jedného z hlavných modelov kolekcie. Áno, vidina.Verím v ne…

V rámci kolekcie som vytvoril aj krátky film, ktorý zachytáva môj čas strávený v Holandsku, vizuálny materiál zo štyroch mesiacov – prostredie, atmosféra z Holandska, moje modely, fotenie s Jakubom Gulyásom, všetko to bol materiál z môjho osobného archívu.

Značka – MAROSBARAN predsa…

Predstavenie „Disgrace“ nebola len obyčajná prehliadka, skôr by som povedala, že to bolo performance, malo svoju dramaturgiu, malo svoj príbeh. Prečo si sa rozhodol „Disgrace“ predstaviť takouto formou?

V mojom štádiu umelca/dizajnéra mám potrebu robiť veci, ktoré majú zmysel. Aspoň pre mňa, nemusia spasiť svet, ale nápad, koncept, hĺbka a dovolím si použiť slovo „posolstvo“ je pre mňa v mojom životnom období, v akom sa momentálne nachádzam, radikálne dôležité. Aj na úkor kvality odevov, ktoré som prezentoval. Nešlo o predajnú prehliadku, ktorej kúsky majú skončiť v šatníkoch žien. Ženy (aj muži) si mali z mojej prehliadky odniesť pocit, emóciu. Keď si prečítate knihu, nič fyzické z nej nemáte… ale zmení vás. O to mi išlo. O gesto. Išlo o špecifický tón zvuku.

Počas vystúpenia si premietal aj video. Ako vznikalo?

Išlo o materiál z môjho súkromného vizuálneho archívu. Všetok materiál bol natočený v časovom rozmedzí 1.9.2012 – 21.12.2012 s výnimkou videa z fotenia s Jakubom Gulyásom. Štyri mesiace v 13tich minútach. Vznikalo hľadaním tých dôležitých okamihov, na ktoré som počas Holandska narazil. Vysoko sebecká záležitosť.

Predstavenie začalo veľmi expresívne, muž prestrihol kabát, ktorý mala oblečený žena a na zem sa vyliala krv. Nebál si sa, že to ľudí šokuje?

Nemám sa čo báť ľudí… ľudia si vždy nájdu niečo, čo sa im nepáči. O šokovanie mi nešlo. Išlo o akt a gesto. „Šokujúcu“ formu som zvolil kvôli tomu, aby to bolo „reálne“. Prvotným vnemom bola vidina, ktorú som spomínal – prestrihnutie modelu napoly. Jedného dňa som to jednoducho videl „pred očami“. Fascinovalo ma to a nešlo mi to von z hlavy. Postupne som sa tým začal zaoberať, pracovať s tým a skúmať, prečo je to pre mňa tak dôležité… po nejakom čase som na to prišiel… pochopil nejaké veci, ktoré sa mi stali v živote. Pochopiteľne, zlé veci… a pochopil som ich v zmysle toho, že som si uvedomil, že vina nie je vždy len o jednom človeku. Mechanizmus viny, tak ako ho chápem ja, je možno pre väčšinu ľudí absolútne zrejmý, no dovolím si tvrdiť, že sa väčšina ľudí podľa toho nespráva. Ja sa o to tiež ešte len snažím…

Muž a žena, ktorí predstavenie otvorili boli na javisku počas celej prehliadky. Vytváralo to zvláštnu atmosféru neistoty a očakávania, čo sa bude diať. Mňa veľmi zaujalo, že na záver sa na scéne objavila tvoja hlavná postava (tvár z plagátu/ tvár kolekcie) a ešte navyše dala mužovi aj žene časť živého srdca. Opäť veľmi silný moment predstavenia. Čo presne malo toto gesto v závere povedať? Čo si chcel vyjadriť?

Považoval som význam tohto gesta za absolútne jasný… Srdce predstavovalo vinu. Každé srdce má dve časti, tak ako každá vina je vždy na dvoch ľuďoch, nikdy nie na jednom. Jednoducho povedané – neexistuje len čierna a len biela… ale milión odtieňov sivej. Žena je znásilnená, lebo je vinná zo svojej krásy. Muž je odsúdený, lebo je vinný zo svojej túžby.

Kolekcia „Disgrace“ je kolekcia kabátov. Majú veľmi výrazné strihy, modelky ich predviedli vo svojej elementárnej čistote, len na nahom tele. Prečo si sa rozhodol pre takýto styling?

Vo svojej tvorbe som maximálny začiatočník… po technickej stránke mám míľové medzery a tak isto to mám aj v riešení kombinácii častí odevov. Väčšinou riešim odev ako „item“, ktorý sa málokedy kombinuje. Osamotenosť môjho odevu na tele „nahej“ modelky má svoje opodstatnenie. Disgrace „bol“ o nahote a krehkosti. Nemalo význam modelky zabaľovať do ďalších vrstiev. Nepoužil som ani topánky… Výsledný styling postupne vyplynul z môjho fotenia s fotografom Jakubom Gulyásom. On stojí aj za lookom mojej hlavnej postavy, ktorá je na plagáte Disgraceu, na ktorý som veľmi hrdý.

Kto bol v tvojom tíme? S kým si sa radil o make-upe, vlasoch a celkovej štylizácii modeliek?

V stylingu mi poradil Jakub Gulyás, vyplynulo to v podstate samo z našich rozhovorov o tom, o čom vlastne kolekcia je a aké posolstvo by mala niesť. Make up a vlasy mi riešili expertky od Vladyka Visage – Jarka Vladyka a Iva Hermanová.

Performance bolo skutočne pôsobivé. Dnes už rôzni dizajnéri aj značky hľadajú rôzne nové formy prezentovania svojej tvorby. Ty si svoju prehliadku povýšil až na zážitok, ktorý okrem módnej show obsahoval aj video projekciu, prehliadka bola súčasťou divadelného vystúpenia. Myslíš si, že bežné módne prehliadky sú už prežitkom?

Pre mňa osobne áno, ale to neznamená, že nemajú zmysel. Klasické prezentácie môžu mať tiež svoju silu v dokonalosti odevov, ktoré sa odprezentujú. Reálne potrebujeme aj bežné prehliadky. Ak by bola každá prehliadka fashion performance, tiež by to nebolo dobré. Hlavné je, aby to malo zmysel a nápad. A potom, či už formou bežnej prehliadky alebo fashion performance, to je už druhoradé. Veta „. Ty si svoju prehliadku povýšil až na zážitok“ v podstate zahŕňa všetko, čo som prehliadkou chcel u divákov dosiahnuť. Aby to bol „zážitok“. Nie prehliadka predajných vecí.

VIDEOPROJEKCIA z prehliadky

Aké reakcie si dostal od divákov/ hostí? Aké boli reakcie bezprostredne po predstavení?

Reakcie boli rôzne. Našli sa ľudia, ktorých sa prehliadka veľmi dotkla a zapôsobila presne tak, ako som chcel. Prehovorilo k nim moje posolstvo, lebo pravdepodobne riešia podobné veci ako ja, alebo majú podobné skúsenosti, či zážitky. Najviac sa prehliadka dotkla očividne samotných aktérov performance. Boli v strede búrky, ktorú som rozpútal a preto sa ich dotkla najintenzívnejšie. Boli však aj takí, ktorí riešili, že mi z modelov „trčia nitky“, že nie sú dokončené a že mužovi, ktorý strihal odev priamo na modelke trčali z nohavíc trenky Armani. Považujem to za malichernosti, ale každý má právo na svoj názor. Nikdy som však nikde nepovedal, že prezentujem hotové modely. Deň pred prehliadkou som si naschvál  zavesil na sociálne siete plagát s jedným z mojich hlavných modelov s titulkou „This Model Has A Lot Of Technical Mistakes“, lebo som vedel, že sa do toho obujú určití ľudia. Mal som pravdu. Šokuje ma naivnosť niektorých ľudí… som autorom, snáď sám dobre viem, že sú modely nedokončené, keď som ich sám robil… a ak ich prezentujem nedokončené… asi to aj má nejaký zmysel, nie? Prezentoval som prototypy, medzištádiové modely a finálne modely, ktoré boli veľakrát technicky nedotiahnuté. Išlo mi o proces, vývoj a transformáciu, na ktorej som pracoval počas svojej stáže v Holandsku. Nie o 29 predajných kúskov, ktoré si niekto oblečie večer do mesta. Niektorí ľudia element transformácie ale pochopili, čo je fajn.

Stála tá všetka práca za ten pocit, ktorý si mal počas aj po prehliadke?

Keď sedím so svojimi blízkymi ľuďmi, ktorí mi na akcii pomáhali, v bare, keď nám je dobre a vidím, že som dal dokopy ľudí, ktorí by sa nebyť Disgrace nespoznali, keď vám povedia, že sú hrdí na to, že boli akoukoľvek súčasťou a že ich to inšpiruje a dáva „iný“ pocit… to je maximum, čo môžem chcieť. Ak svojím aktom pomôžete jednému človeku na svete, stojí to za to.

Máš aj reakcie od médií, alebo od odborníkov z praxe/ brandže?

Média nevenovali mojej prehliadke pozornosť. Bol by som radšej, keby média mali väčší záujem o tvorbu slovenských mladých dizajnérov, ale  momentálne to tak nie je a je to škoda. Odborníci… niektorí mlčia, iní nevedia prehltnúť „trčiace nitky“ a ďalší rozumejú  o čo mi išlo. Takže… rôzne.

Čo hovoria na tvoje aktivity pedagógovia? A čo spolužiaci?

To by ste sa mali spýtať vy ich. Pani Sabová však prehliadku hodnotila veľmi kladne. Pán Jančovič sa žiaľ zúčastniť nemohol…

Ako si propagoval svoju prehliadku? Aké nástroje si použil na promovanie tohto eventu?

Vytvoril som prehliadke teaser a trailer, ktorý beží na Youtube. Blogujem a oslovujem svet vonku.

Ako dlho ti trvala príprava podujatia?

4 mesiace šitia na HKU v Holandsku, 4 mesiace organizácie popri škole na Slovensku… takže dlho… ale natiahlo sa to aj kvôli akcii v Londýne. Predstavenie malo byt už začiatkom februára… potom som  to musel posunúť ešte viac kvôli termínom v divadle a osobným veciam.

Aký si mal rozpočet? Koľko si investoval financií? Mal si sponzora/ partnera alebo to boli čisto tvoje zdroje?

Mal som sponzorov/partnerov a vlastné zdroje. Investoval som menej ako by sa možno zdalo… bol to taký experiment, či sa dá prehliadka urobiť aj za “lacný peniaz”… a vyzerá to tak, že dá… no o to viac som musel investovať svoj čas.

Máš v pláne ešte ďalej šíriť informácie o svojom projekte do médií? Ako?

Ak by mali záujem, určite…verím, že vzbudím záujem!

Aké sú tvoje ďalšie plány s „Disgrace“?

Naskytli sa mi nejaké ponuky na spolupráce, ale o nich musím zatiaľ mlčať… uvidíme.

A plány dlhodobejšie? 

Dúfam, že budem konečne šťastný.

Aký malo podujatie pre teba prakticky efekt? Mal si z toho dobre PR, alebo nejakú zaujímavú ponuku? Niečo iné, čo ťa posunulo v kariére ďalej?

Praktický efekt – žiadne nebo sa nerozostúpilo, ak narážaš na to 🙂 išlo o čisto sebecký projekt, ktorý mal za úlohu podeliť sa o to, čo som sa v poslednom čase naučil “o živote”. Tým projektom som chcel dať ľudom, ktorí prežili rovnaké veci, najavo to, že nie sú sami. Svojimi projektmi sa snažím emocionálne osloviť diváka. Povedať mu to, čo už možno vie, ale neuvedomuje si to, resp. nechce si to priznať alebo priamo to pomenovať. Išlo mi o zážitok, nie o módu – tú si môže v kľude pozrieť človek u mňa osobne. Bez krvi, aj keď niektoré kúsky ostali zakrvavené a nehodlám ich asi ani veľmi prať… Zaujímavé ponuky boli, ale tie si zatiaľ nechám pre seba. Človeka v kariére posunie jedine práca a viera v samého seba… to je najdôležitejšie.

Na čo si pri tomto projekte najviac hrdý a čo by si dnes možno urobil inak?

Hrdý som na tím ľudí, ktorí sa mi podarilo dať dokopy. Energia, ktorá tam vznikla bola úžasná, no v mnohých veciach som ale zlyhal… už viem, že nabudúce sa musím viac venovať zabezpečeniu fotografov a kameramanov na prehliadku… materiál, ktorý z prehliadky mám je veľmi slabý, čo je veľká škoda a veľmi ma to mrzí. Budem však vedieť do budúcna… Dúfam, že sa mi podarí ešte niečo vymyslieť a že sa budem schopný ľudí znovu „dotknúť“. A že sa zdokonalím v technických stránkach aby boli „nitkoví ľudia“ tiež spokojnejší… A hrdý som aj na svoju spoluprácu s Phragments a na ľudí, ktorí sa neboja prejaviť svoj názor, bez ohľadu na to, aký je.

Reklamy